Select Page

Kvety omylom

Kvety omylom

Na treťom poschodí, vo vysokom vežiaku žil mladý pár – Anita a Karol. Ešte pred rokom si vrelo vyznávali lásku, no teraz to akosi medzi nimi škrípalo. Anita mala ku všetkému neustále pripomienky, Karolovi tiež nebolo nič dobré. Hádali sa, urážali a tisíckrát i udobrovali. Oni dvaja to síce nepostrehli, ale vec sa mala tak, že sa ich vzťah pomaly blížil ku koncu. Napätie sa dalo krájať.

Anita ráno vstávala s obavami, že sa zasa pohádajú na nejakej hlúposti, Karol vstával s myšlienkou, že ho pravdepodobne čaká ďalší škaredý deň s touto ženou, pretože Anita vstala zamračená ako búrka. Obaja vlastne v skutočnosti túžili po konci, ale ešte si to veľmi neuvedomovali. Obaja mali veľa dobrých vlastností, na začiatku a ešte dlho potom sa vedeli tak dobre porozprávať, dôverovali si a boli oporou jeden druhému. Pomaly sa ale všetko akosi začalo rúcať a už si sebou neboli takí istí. Nehľadali dôvod či príčinu, skôr boli presvedčení, že chybu robí ten druhý.

Anita sa v to ráno odvážila do konverzácie aj keď videla, že Karol je trochu namosúrený, ktovie z čoho. Chvíľu sa rozprávali o nepodstatných veciach, ako: čo budú jesť na raňajky, že je vonku pekný deň…a tak sa dostali k tomu, že Anita mu navrhla, že môžu po práci zájsť spolu do kina a potom si urobiť príjemný večer, obaja to už potrebovali. Karola to príliš nenadchlo, pretože sa domnieval, že pekný večer s Anitou už ani nemôže vlastne byť a tak sa z toho vyvliekol.

Anite to trochu prišlo ľúto, ale potom si povedala, že veď čo, aj tak by ju pri filme rušil svojimi pripomienkami o filme. A tak si povedala, že si urobí príjemné popoludnie sama. Karol odišiel do práce, Anita mala voľno, tak sa chystala si ho užiť. Prehrabala všetky filmy, ktoré kedysi spolu pozerali a melancholicky si vybrala jeden, ktorý sa páčil kedysi aj Karolovi. Zapla ho, spokojne sa usalašila na gauči a dívala sa naň.

Ako film plynul, Anite myšlienky odbiehali k časom, keď obaja spolu ešte vedeli vychádzať, keď sa na seba tešili a trávili spolu príjemné chvíle. Uvedomila si, že posledné mesiace je neustále podráždená a nahnevaná. Osmutnela. Prekvapil ju ten pocit, záležalo jej na ňom, ale už dlho to v sebe dusila.

V tom zazvonil zvonček, Anita začudovaná otvorila dvere a tam ju čakala kytica. Užasnutá si ju priniesla do obývačky. Na priloženej kartičke našla slová „ľúbim ťa“. Zostala stáť ako obarená. Už dlho jej niečo také nepovedal, vlastne ani ona jemu. Kam sa to dostali? Premýšľala s hlavou v dlaniach. Bolo jej to všetko tak ľúto. Zbytočné boľavé slová, ktoré si povedali, medzi nimi vytvorili akúsi veľkú jamu, cez ktorú sa naspäť k sebe nevedeli dostať.

Keď Karol prišiel poobede domov a našiel smutnú Anitu schúlenú a smrkajúcu na gauči, najprv nevedel, čo sa deje. Keď však uvidel kyticu, pochopil. Kytica však nebola pre ňu. V duchu si na svoj účet zanadával. Túto kyticu mal poslať šéfovej žene, keďže šéf nestíhal. Ale on v tom zmätku nadiktoval svoju adresu.

Teraz mu však bolo ľúto, že si Anita myslela, že je kytica pre ňu. Keď ho Anita zbadala, posadila ho k sebe a so slzami sa mu ospravedlnila za každú hádku, ktorú medzi sebou mali. Vysvetlila mu, prečo sa voči nemu tak správala, vlastne, povedala všetko, čo ju ťažilo. Karol sa teraz cítil ako hlupák. Ako len mohol byť taký slepý voči niektorým jej potrebám? Pritom stačilo spolu viac rozprávať, zdôverovať sa. Aj on sa jej ospravedlnil za svoje správanie  a naozaj mu bolo ľúto, že si voči nej vybudoval zlosť.

Nakoniec sa aj priznal, že tá kytica nebola pre ňu. No tiež povedal, že Anita takúto mala od neho dostať už dávno. Kdesi vnútri vedel, že ju stále ľúbi a sľúbili si, že to takto nenechajú a že sa opäť naučia byť k sebe milí a pozorní. Anita vedela, že má pri sebe výnimočného muža, no tiež si to nevedela vážiť, Karolova trpezlivosť tiež mala svoje hranice.

Obaja si uvedomovali svoje chyby, dnes však pre zmenu videli ako podstatné to, že obaja chcú čosi zmeniť, pretože im na tom druhom záleží. V ten večer spolu šli do kina nie ako dvaja v partii šachu, ale ako pár a spojenci.

O autorovi

Jana Kovková

Dívam sa tam, kam veľa ľudí nedovidí. Zvedavo, dychtivo objavujem nepoznané, vtláčam do textov originálnosť pohľadu. Nie som Dickens, Tolstoj alebo Rowlingová, ale som Kovková.

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

NEPREHLIADNITE

NEPREHLIADNITE

Neprehliadnite

Neprehliadnite

NEPREHLIADNITE

NEPREHLIADNITE