Select Page

Pohľady na svet

Pohľady na svet

Stojím. Len tak som sa zastavila, pretože život nie je o zhone a neustálom ponáhľaní sa. Často tie najdôležitejšie veci uvidíme, keď na chvíľu sami v sebe zastavíme čas. Viete, že čím rýchlejšie bežíme po ceste svojho života, tým rýchlejšie nám ubieha čas? Tak sa na chvíľku zastavte. Zvláštne, však? Okolo nás je toľko vnemov! Čo vidím ja?

Vidím veľa zbytočností. Príliš veľa šperkov na žene, až sa takmer za nimi stráca jej osobnosť. Vidím príliš veľa riasenky na očiach mladého dievčaťa, ktorá jej zakrýva iskru v očiach. Vidím starú pani osamote ako popíja v kaviarni kávu, možno sa cíti osamelo. Ako sa tak okolo seba ďalej dívam, vidím ľudí zahltených vlastnými – často malichernými problémami.

Práve tí mi udierajú do očí, pretože na pohľad majú všetko, napriek tomu chodia zamračení a šíria okolo seba nevrlosť. Už určite dávno zabudli tešiť sa z maličkostí a nachádzať v zdanlivo bežných veciach výnimočnosť. Možno by som sa ich aj rada spýtala, či sú skutočne šťastní. A možno by som ani nepotrebovala počuť odpoveď, pretože by ich pravdepodobne prekvapila samotná otázka, ktorú sa oni sami seba zabudli pýtať. V tom okamihu by sa im možno pravda odrazila v tvári.

Toľko emócií v jednej sekunde zaváhania pred odpoveďou, akoby im v tej chvíli mysľou prebehli ich túžby, ktoré kedysi mali, zlyhania trápiace kdesi vnútri dodnes a sny, ktoré oni sami vysmiali a nechali tak. Dnes som však len pozorovateľ. Tichý, nenápadný. Nechcem rušiť ich rýchlosť. Je už pre nich taká prirodzená. Akoby nastúpili na rýchlik, z ktorého nie je už cesta von.

Nežije takéto životy väčšina z nás? O koľko by sme boli šťastnejší, keby sme boli všímavejší? Čo ak s niekým stačí prehodiť slovo, aby ste získali skvelého priateľa? Čo ak sa stačí usmiať na smutnú ženu, aby videla, že ľudia so svojou ľudskosťou na tom ešte nie sú tak zle?

Skrývame sa často za mramorové výrazy ľahostajnosti a chladu. No sami však potrebujeme teplo. Kto má začať? No predsa ty. Premýšľaj nad tým, čo vidíš, premýšľaj nad tým, čo dávaš ľuďom okolo seba. Netreba byť boháč, aby človek mohol čosi vzácne darovať. Napríklad drahokam (úsmev), smaragd (objatie), pravé perly (milé slová)…

Ja by som chcela náramok zo smaragdu, mám perly a drahokam. Zajtra ráno ich rada niekomu podarujem.

O autorovi

Jana Kovková

Dívam sa tam, kam veľa ľudí nedovidí. Zvedavo, dychtivo objavujem nepoznané, vtláčam do textov originálnosť pohľadu. Nie som Dickens, Tolstoj alebo Rowlingová, ale som Kovková.

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

NEPREHLIADNITE

NEPREHLIADNITE

Neprehliadnite

Neprehliadnite

NEPREHLIADNITE

NEPREHLIADNITE