Select Page

Prechádzka

Prechádzka

Žena ticho kráčala po parku. Chodník lemovali stromy. Tiene, ktoré vrhali síce pôsobili trochu strašidelne, ale aj tak to bol príjemný večer. Perfektný večer na prechádzku. Bzukot lámp ostro kontrastoval s tichom, ktoré panovalo všade naokolo. Žena si sadla na lavičku a zahľadela sa na hviezdy. Mala rada takéto večery, pretože tu nik nebol a mohla nerušene premýšľať. Počas dňa tu bolo rušno, keď sa prechádzala sama, ľudia sa na ňu dívali pohľadom otázky a s troškou ľútosti. Vždy sa nad tým len v duchu pousmiala. Akoby bolo spoločensky neprijateľné, ak žena sedí sama v kaviarni a užíva si tú chvíľu, alebo ak sa prechádza po parku sama, alebo keď si žena zájde sama trebárs aj do divadla. Áno, je krásne, ak máte s kým zdieľať pekné činnosti. No to však neznamená, že musíte mať vždy nejakého priateľa.

Táto žena mala práve obdobie, kedy bola jednoducho sama. Priateľky sa jej síce snažili dohodiť nejedného fešáka, ale nikto ju nijak zvlášť nezaujal. A nechcela to siliť. Snažila sa im vysvetliť, že je normálne, že chce byť chvíľu sama. A tak úspešne vzdorovala. Hm, vyhrešili by ju zasa, ak by zistili, že sa večer prechádza sama. Nevedela však odolať. Pousmiala sa nad sebou. Je nenapraviteľná. Snáď sa takéto jej vychádzky skončia vždy dobre.

Čosi zašuchotalo.

Z pravej strany sa blížil nejaký muž. Pomalým krokom kráčal po chodníku a čosi si pohmkával. Žena sedela trochu strnulo, predsa len – sedela sama v parku. V mysli si uštedrila šťavnatú nadávku a trochu ľutovala, že nemá chameleonské schopnosti. Muž sa blížil.

Hmkanie melódie prestalo, kroky zastali: „Dobrý večer!“ Veselý barytón ju takmer zhodil z lavičky, tak sa zľakla! Nervózne sa zasmiala: „No, dobrý večer…“ Muž sa pobavene začal smiať: „Och, nebojte, neprišiel som sem nikoho zabiť. Dnes je skvelý večer na prechádzku…“ Kývnutím, už uvoľnene, prisvedčila a dala sa s ním do reči. Z nejakého dôvodu jej tento človek bol ihneď sympatický. Cítila sa pri ňom uvoľnene. Dokonca sa prejavil ako gentleman a napriek jej silným protestom ju odprevadil domov. Celkom milý chlapík, pomyslela si a konečne šla spať.

Ráno ako obvykle, hlučný budík, ranná káva, nestíhačky: „Typická žena!“, pokarhala sa a utekala dole schodmi. Trochu ju síce oslepilo slnko, ale na chodníku dobre rozoznala kriedou načarbané: PRECHÁDZKA 17:00? J PS: skvelý večer na prechádzku.

Rozosmiala sa. Tak ten je určite blázon.

Nechcela si to síce priznať, ale očami posúvala hodiny.

 

O autorovi

Jana Kovková

Dívam sa tam, kam veľa ľudí nedovidí. Zvedavo, dychtivo objavujem nepoznané, vtláčam do textov originálnosť pohľadu. Nie som Dickens, Tolstoj alebo Rowlingová, ale som Kovková.

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

NEPREHLIADNITE

NEPREHLIADNITE

Neprehliadnite

Neprehliadnite

NEPREHLIADNITE

NEPREHLIADNITE